Zdroj: Oto Rozložník: Spomienka 65 rokov od postavenia chaty. 2007
Albert Šefc, jeden z posledných furmanov na Kežmarskú a Brnčalovu chatu.
„Keď som nastúpil v roku 1953 bolo nás spolu 14, neskôr 12 furmanov na dve chaty. Dobrý hospodár má dobré kone, a keď sa o ne stará, vždy je spoľahlivý a smelý a pri tom všetkom aj pyšný na týchto koňoch, že všadi smelo môže ísť, bo keď koňa dobre nakŕmi, postará sa o neho dobre, poriadok má, napojí ho, takže môže buc istý, že s tým koňom sa môže dostac aj na Lomničák, a nieže len do Tatier, ale na barz jaké pláne, aj na najhoršie miesto. Kôň je múdre stvorenie, i dobré stvorenie, on pozná cestu i vo dne i v noci, keď len raz prejde cez ňu, on si ju dobre zapamätá, a dobre ju pozná a tiež môže sa spoľahnúc aj bez svetla na dobrého koňa aj i v noci.
Koňa treba mat rád, lebo kôň to vycíti! Jestli ho nemá rad, ani koník gazdu nemá rad. Z Kežmarku mi cesta trvá k Šalviovmu prameňu tri až štyri hodiny. Tam mám pripravený materiál, tovar, alebo niečo iné, to si naložím, no a zase s tými mojimi koníkmi, s Kešelom a Pejom, kráčam ďalej cestou. Jestli prídem na tie ich určité zastávky, tak jak je vlak, alebo autobusová zástavka, oni už vedia, kde sa majú zastaviť, odpočnúť si, a trebárs by som ja aj niekedy zadriemal, oni si pekne postoja, oddýchnu si a kráčame zase ďalej.
Najťažšá cesta je jar, lebo tam je ešti sneh a ľad. Je to najnebezpečnejšie, lebo tam sa sneh, sa topí z ľadom, to je zľadovacené, v lece je to krásne a milé, ale kone sa bleskof a búrkof strašne boja. Ja ich musím uklidňovac a ešti čo jedna vec najhoršá, tak keď príde ľadovec, to je nemilé ani pre tie kone, bo je to citlivé, ale aj pre mňa je to nemilé, bo ja hockedy pri nich prinesem väčšé hrči na hlave do domu od tých ľadovcof jak moja hlava. Jak príde to tretie obdobie jeseňe, tam je to už horšie, dážde, zima, tmy, hmly, a najhorše je už v zime, keď prídu fujavice, záveje veľké. Kto si to nevie predstaviť, ani dobre rozumeť nemože tomu. No bo niekedy je dobrá zima, ale niekedy je takáto zima, že sú to také záveje, že fakt keď sa tak povie, že dobrý fajčiar si môže smelo sadnúť na vrchol telegrafštangy a si cigaretu zafajčic. No také sú to tam snehy alebo zaveje.
Auto sa všadiaľ nedostane, ale s koňmi sa všadiaľ dostane, ja o dvoch litroch ovsa s koňmi vécej zrobím, jak auto hocikedy z dvoma vedrami benzínu alebo nafty.
Tak sme viezli jeden agregát na Kežmarskú chatu, a ten mal 36 metrických centov, no takže sme ho na štyroch koňach museli vyviezť, lebo jedna para by to nebola zvládla. V jednej zátačke musím kone vypiacť tie predné, a len jedna para musí dotiahnuť tú váhu, no ale práve čo sa nám nestalo v takom najstrmejšom kopci? Tak sa utrhol pobočok, to len toľko bolo štesti, že ja som mal dobré kone, že té kone dodržali a pritom všetkom, že bol toľko šikovný bývalý chatár, že podhodil kameň pod koleso a tým sme zachránili Andrášovi život.
Práca je základ života a do každej veci treba mac chuc a náturu, no a ja som naučený robiť, ja sa cítim vtedy najlepšie, keď som v práci, najzdravšie a najlepši keď som v robote.” (Prepis vyjadrenia Alberta Šefca)
Zdroj: Podkova srdca môjho cvendžiaceho [filmový dokument]. Réžia Ján Chlebík. ČSSR, Československá televízia Bratislava, Hlavná redakcia vysielania pre deti a mládež, 1982.
„Bol to robotník hôr. Albert Šefc sa narodil vo Vikartovciach, po vojne začal hospodáriť v Kežmarku ako súkromný roľník. Cez zimu príležitostne pracoval pri ťažbe dreva. Roku 1953 začal vyvážať tovar a palivo na Kežmarskú, neskôr aj na Chatu pri Zelenom plese. Bol skromný, obetavý a nanajvýš zodpovedný vo svojej práci a tak si ho najímal každý z chatárov, čo sa v doline vystriedali. Nevytlačil ho ani nástup techniky - snežné skútre, ratraky a terénne autá. Opäť a opäť prichádzali situácie, keď sa jeho koníky ukazovali ako najspoľahlivejšie. Ostal, aj keď iní už dávno odišli. Ostal, hoci už dávno nebol odkázaný na zárobok. Dom stál dokončený, deti boli zabezpečené, mohol pokojne užívať nadchádzajúce roky seniorského veku. Ale Albert Šefc nie. Život, jeho život - to boli najmä a predovšetkým Tatry, Dolina Zeleného plesa a jeho „kony“, teda kone. Tam dole to bolo len ustavičné tmolenie sa dookola v nevyhnutných povinnostiach, zatiaľ čo hore, pod Jastrabou vežou... Tam, jedine tam, sa dokázal absolútne nadýchnuť!
Vtedy som chatárčil práve na Chate pri Zelenom plese. V deň mojich tridsiatych druhých narodenín sme si pripili a podali ruky. Bola sobota a ujko, ako som ho volal, sa ponáhľal domov. Nedeľu vždy trávil s rodinou. Nedošiel. Kúsok nad Kamennou bránou sa jeho kone nečakane rozbehli a on nešťastnou náhodou vypadol z voza. Ostal na mieste mŕtvy. Už som mu nedokázal pomôcť. Akurát čo som vystlal voz kosodrevinou, naložil ho, pošibal zarazené kone a zviezol ho na Bielu vodu. A o tri dni neskoršie sa s ním navždy rozlúčil.”
Zdroj: Marec, Anton. Kalendár Antona Marca – Marec. In: Podtatranské noviny. Týždenník tatranského a podtatranského regiónu. [online]. Poprad: Podtatranské noviny, číslo 9/2001, 27.02.2001. [cit. 12.01.2014]. Dostupné na internete: http://www.podtatranske-noviny.sk/clanok?category=3&page=18&perpage=200&article=1550.
